ČO S AUTORSKÝM DIELOM PO SMRTI AUTORA?

#38Čo s autorským dielom po smrti autora?

Vo svete nie je ničím prevratným vydávať nezverejnené diela až po smrti ich autora (pojem autor a umelec budeme na účely zjednodušenia používať zameniteľne). Príkladom možno uviesť posmrtné vydania hudby od Michaela Jacksona, skupiny Queen alebo Amy Winehouse. 7 z 11 Tupacových platinových albumov bolo vydaných po jeho smrti a predalo sa z nich viac ako 75 miliónov nahrávok.

Posmrtné vydania a realizácie nedokončených diel prichádzajú ale aj s kontroverznými príbehmi. Zatiaľ čo niektorí umelci priamo hovoria, že po ich smrti bude ich tvorba žiť ďalej, iní o budúcnosti svojich diel mlčia a štandardne nechávajú na tretie strany aby rozhodli o ich osude po ich smrti.

Pri pohľade na osobnostné práva a ochranu autorských práv na medzinárodnej úrovni, článok 6bis Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel z 9. septembra 1886 (v Slovenskej republike zverejneného ako Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 133/1980 Zb.) zaručuje ochranu osobnostných práv po smrti, minimálne do uplynutia platnosti priznaných ekonomických práv, čo je počas trvania autorovho života a 50 rokov po jeho smrti. Čo ale v prípade ak sa vôľa zosnulého nepremietne do výslovného zákazu vydať svoje umenie, čo zabráni tretím stranám, ako sú ich dedičia alebo držitelia licencie, aby ťažili z tohto nepublikovaného umenia? A kto určuje, ako sa má interpretovať nevyslovený zámer zosnulého umelca?

Keďže autorské právo je vo väčšine prípadov nie je verejnoprávnou, ale súkromnoprávnou oblasťou, zahŕňa súkromnú autonómiu, ktorá umožňuje - v medziach dispozitívnych vnútroštátnych noriem - slobodné uzatváranie zmlúv o autorských právach a majetku. Okrem licencovania, požičiavania alebo predaja týchto nehnuteľností by teda ďalším spôsobom dispozície malo byť aj rozhodovanie o ich osude v rámci závetu. Čo sa však stane s tými, o ktorých osude nestihol autor alebo umelec rozhodnúť?

Vo všeobecnosti platí, že pre každý druh majetkového práva, pokiaľ autor výslovne nezahrnul svoju túžbu do právne záväzného závetu, môžu dedičia slobodne vykonávať svoje zdedené majetkové práva podľa vlastného uváženia. Avšak z hľadiska osobnostných práv a aspektu nezasahovania do diela, použitie úryvkov, ukážok alebo náčrtov, t.j. diela, ktoré nebolo určené na vydanie v tomto stave, bez doplnkov, bez doplneného “beatu”, bez vykonania mixu alebo masteru vykonaných autorom alebo s jeho priamym súhlasom, nepochybne zahŕňa nedobrovoľné zmeny umelcovho diela. Využitie takéhoto nedokončeného diela po smrti pre množstvo umelcov nevyhnutne ovplyvňuje ich odkaz.

Pokiaľ ide o tému uplatňovania a presadzovania morálnych práv, boli navrhnuté dva modely: 

1. model dedenia, ktorý v prípade absencie výslovne prejavenej vôle dáva právnym nástupcom zosnulého plnú kontrolu nad predmetom dedenia; a 
2. model dôvery, ktorý dedičom neumožňuje ignorovať úmysly zosnulého, a to aj v prípade, ak neboli výslovne vyjadrené. 

Podľa modelu dôvery je zámer zosnulého umelca „smerodajný“ v okamihu jeho smrti. Je na tých, ktorí rozhodujú o zdedenom majetku, aby rešpektovali a nasledovali zámery umelca v okamihu jeho smrti.  

Preto by takýto výslovný prejav vôle poskytol dostatočnú ochranu v krajinách, ako je Nemecko, ktoré sa riadi modelom dôvery, pretože umelec jasne vyjadril, aký je jeho zámer. Zaujímavosťou je, že Nemecký Spolkový súd musel riešiť podobnú vec napríklad pri zmene výpravy pre pašiovú hru Oberammergauer, kedy uviedol, že „... posúdenie bude založené na osobných záujmoch autora, ktoré po jeho smrti vykonávajú navrhovatelia ako jeho právni nástupcovia; keďže prípadné vlastné záujmy navrhovateľov – t. j. záujmy, ktoré nesúvisia so zosnulým a nie sú zdedené – sa nemajú brať do úvahy...“,  pričom v podstate uprednostnil záujem zosnulého autora pred jeho dedičmi, hoci tí disponujú dielom ako jeho právni nástupcovia.

Bez ohľadu na to, aký model sa použije, dilema medzi ekonomickou stratou a nasledovaním umelcovho zámeru stále pretrváva, pretože zvyčajne dedia tí, ktorí získajú z posmrtného vydania, a s najväčšou pravdepodobnosťou by sa zdržali vymáhania práv zosnulého umelca z dôvodu osobného záujmu. V dôsledku toho by nedostatok vyjadrenej vôle v krajinách, ktoré sa riadia modelom nástupníctva ponechal len málo prekážok, ktoré by týmto stranám bránili v používaní diel autora takým spôsobom, ktorý by mohol poškodiť umelcov odkaz, napríklad vydaním diela, ktoré je pod umeleckého kalibru, nesúceho ich meno, alebo ide iným ideologickým smerom.