RETROAKTIVITA V SPRÁVNOM TRESTANÍ

#55Retroaktivita v správnom trestaní

Retroaktivitu by sme mohli chápať ako istú spätnú pôsobnosť právnych predpisov. Vo všeobecnosti poznáme dve druhy retroaktivity, a to:

1. Pravú retroaktivitu - tá nastáva v prípade, že neskoršia právna norma neuznáva ani právne vzťahy, ani práva a povinnosti, ktoré vznikli na základe skoršej normy;
2. Nepravú retroaktivitu - o nej hovoríme v prípade, ak sa platnosť právneho vzťahu posudzuje podľa skoršej právnej normy, no obsah právnych vzťahov sa posudzuje podľa normy účinnej v čase, kedy sa o konkrétnych vzťahoch rozhoduje.

V našom právnom poriadku platí, že pravá retroaktivita je neprípustná, pričom dôvodom je najmä záruka ochrany práv a právnej istoty. Prípad, kedy však môže byť retroaktivita prípustná, je upravený v zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnom zákone v znení neskorších predpisov (Trestný zákon), ktorý je v ustanovení § 2 ods.1 upravený nasledovne:

„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“

Podobná úprava retroaktivity je vymedzená aj v zákone č. 460/1992 Zb. Ústave Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (Ústava SR), a to v čl. 50 ods. 6:

„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“

Okrem Ústavy SR a Trestného zákona je retroaktivita v prospech páchateľa upravená aj v Listine základných práv a slobôd, Všeobecnej deklarácii ľudských práv, Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd či v Medzinárodnom akte o občianskych a politických právach. 

Takáto retroaktivita je typická aj pre správne trestanie, pretože platí, že správne trestanie sa analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve. Modifikácia zásady zákazu spätnej časovej pôsobnosti práva sa prejavuje pri trestaní, pre ktoré sa uplatňuje povinná retroaktivita v prospech páchateľa, vyplývajúca priamo z Ústavy SR a medzinárodných dohovorov. Práve tá bola predmetom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so spisovou značkou 4Asan/2/2019. 

Predmetom konania bol prípad, kedy sa žalobca dopustil správneho deliktu v zmysle ustanovenia § 42 ods.1 písm. p) zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja, a to z dôvodu predávania minerálneho oleja na konečnú spotrebu predtým, ako požiadal colný úrad o zaradenie do evidencie predajcov pohonných látok a predtým, ako požiadal colný úrad o vydanie povolenia na predaj. Na základe toho mu udelil colný úrad pokutu vo výške 10.000,- EUR. Žalobca podal žalobu na Krajský súd, no ten žalobu zamietol a potvrdil rozhodnutie príslušného colného úradu v Bratislave.

V tomto prípade sa podľa súdu žalobca dopustil pokračovacieho správneho deliktu, pričom nim vyvolaný protiprávny stav začal dňa 28.02.2014 za účinnosti právnej úpravy účinnej do 28.02.2014 a trval až do 04.03.2014, pričom už od 01.03.2014 bola účinná nová právna úprava. Pri pokračovacom správnom delikte však platí, že sa ako doba činu považuje až doba jeho ukončenia, t. j. trestná činnosť je ukončená až prevedením posledného čiastkového útoku takéhoto pokračujúceho deliktu. Krajský súd teda podotkol, že ak aspoň jeden z čiastkových útokov pokračovacieho správneho deliktu bol spáchaný za účinnosti novej (neskoršej) právnej úpravy, potom sa správny delikt v celosti pokladá za spáchaný až po nadobudnutí účinnosti novej (neskoršej) právnej úpravy a aj trest za takýto delikt sa ukladá podľa novej právnej úpravy, pričom v takomto prípade nedochádza k nedovolenej retroaktivite. 

Žalobca sa obrátil na Najvyšší súd SR, ktorý dospel k záveru, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je potrebné zmeniť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný má za úlohu vysporiadať sa s novou, pre žalobcu priaznivejšou právnou úpravou vo vzťahu k výške sankcie (pokuty) uloženej žalobcovi. 

V tomto prípade sa Najvyšší súd opieral o iné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  so sp. zn. 6Asan/9/2017, v ktorom bolo uvedené, že „že nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie hoci bolo i preukázateľne zistené inšpektorátom práce v čase výkonu inšpekcie, ako i v čase rozhodovania správneho orgánu o uložení sankcie za správny delikt, avšak v čase rozhodovania správneho súdu už nie je konanie sťažovateľa deliktuálnym konaním, a to vzhľadom na novšiu priaznivejšiu úpravu pre sťažovateľa ako páchateľa, ktorá dekriminalizovala jeho deliktuálne správanie, musí na túto skutočnosť kasačný súd prihliadnuť ex lege, hoci túto skutočnosť sťažovateľ vôbec nenamieta.“

Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že ak správne orgány uložili sankciu s právnou úpravou účinnou v čase, keď o tejto sankcii rozhodovali, no v priebehu súdneho prieskumu došlo k zmene právnej úpravy v prospech páchateľa, ktorý namietal neprimeranosť sankcie, správny orgán je povinný prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie a to aj v prípade, ak by zmena nastala až po právoplatnosti rozhodnutí správnych orgánoch vo veci samej.